„Nejdem do Paríža!" zakričala som na mamu. Znova sme sa hádali. Prečo? Pretože ma núti ísť na letné prázdniny do najromantickejšieho mesta sveta. Že na tom nie je nič zlé?! Však ja tú romantiku nemám ani s kým tráviť. Môj (bývalý) priateľ sa so mnou rozišiel kvôli jednej namyslenej, bohatej, rozmaznanej babe Samanthe. Úprimne povedané, neznášame sa už od škôlky. Presnejšie, odvtedy čo som do jej nových ružových šiat hodila štetec namočený v modrej farbe. Ale ďalej k jej opisu - stále chodí namachlená ako taká štetka.
„Prečo? Však haló! Paríž!" mame už tiež dochádzali nervy.
„Prečo?! Otec sa k tej namyslenej krpatej fiflene správa ako k princeznej." jasné že som hovorila o mojej sestre. Otec bol bohatý, tak bývala s ním. Volá sa Sarah, má desať a mamu nenávidí. Otec ju proti nej nahúckal. Čo sa týka brata - Jareda - ten už s nami nebýva. Odsťahoval sa krátko po svojej osemnástke do bytu v Bratislave. Všetci máme anglické alebo francúzske mená, kvôli otcovi.
„Prosím ťa, Elie, dobre vieš že keď ona pozrie tými svojimi modrými očami, ako anjelik, každý odmäkne." mama sa pri spomienke na ňu takmer rozplakala. Veľmi ju mrzelo, aká je k nej, ale keďže má Sarah len desať a pred tromi rokmi mala -ako nečakané- sedem, nemôže si pamätať ako sa s ňou mama piplala, ako sa o ňu starala celých tých sedem rokov až kým ju otec nenavnadil iPhonom, ružovou izbou a ružovými šatami. Oh, zabudla som spomenúť že si môj štyridsaťtri ročný otec našiel dvadsať ročnú frajerku? Aj tú Sarah miluje. Prišlo mi mami ľúto.
„Dobre mami. Pôjdem." vzdychla som. Mama sa na mňa milo usmiala.
„Mimochodom, zabudla som ti povedať že odlietaš o týždeň."
„Kedy?!" opýtala som aj keď som dobre rozumela. „Môžem ísť aspoň spať k Maťovi?"
„Môžeš." Maťo bol môj najlepší kamarát už od škôlky. Asi od mojich piatich rokov. Je milý, pekný a neskutočný gentleman. Divím sa, že nikoho nemá. Rýchlo som sa zbalila, zavolala Maťovi a oznámila mu, že idem k nemu a odišla. Stretli sme sa pred lekárňou, išiel mi naproti. Ako vždy sme sa najskôr objali, urobili náš pozdrav a dali sme si pusu. Takú kamarátsku. On ma však neprestával bozkávať.
„Miláčik..." takto som ho oslovala. Samozrejme, ako kamaráta.
„Hovor." prikázal.
„Musím ísť do Francúzska. Znova."
„Vravela si, že tento rok nejdeš..." vyzeral sklamane.
„Ja viem, ale mám pre teba prekvapenie. Ideš so mnou!" mama totiž chcela dať letenku aj Jaredovi, ale on otca nenávidí.
Maťovú reakciu sa dozviete v ďalšej časti. :) Komentár poteší.
- Misha xx
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára